Na akej kvalitatívnej úrovni máme vlastne naše vysoké školstvo?
Úpadok úrovne vysokých škôl je systémová záležitosť verzus treba stavať na kvalite vzdelávacieho procesu a nie na počte študentov.
Už dávno nadišiel čas zamyslieť sa nad tým, na akej kvalitatívnej úrovni máme vlastne naše vysoké školstvo. Je pochopiteľné, že vzdelávanie je vtedy úspešné, ak vieme, k akým cieľom podľa požiadaviek majú študenti dospieť. Na margo toho je v Programovom vyhlásení vlády deklarované, že chceme vzdelávanie prispôsobiť potrebám trhu práce. To si, samozrejme, vyžaduje prejsť od kvantity ku kvalite. Otázkou potom je, „ako systematicky merať kvalitu nášho školstva“. K tomu je zároveň potrebné vytváranie nevyhnutných podmienok na operatívny tok aktuálnych informácií medzi školstvom, zamestnávateľmi a podnikateľským stavom, a to tak v regionálnej, ako aj na republikovej úrovni.
Z hľadiska mojej niekoľkoročnej praxe vysokoškolského pedagóga musím konštatovať, že mnoho situácií, ktoré som zažil, je priam na zaplakanie. Takmer všade vo svete platí, že súkromné vysoké školstvo je na vysokej kvalitatívnej úrovni, no úprimne, ruku na srdce, platí to aj na Slovensku? Zatiaľ som nedospel k presvedčeniu, že áno. Jedným z podstatných problémov pri súkromných vysokých školách je, že vysokoškolský zákon, ani iný dokument nedefinuje ich úlohu či poslanie v spoločnosti, od ktorého by bolo možné odvíjať prístup k nim, ako aj k podmienkam ich vzniku či k miere regulácie ich pôsobenia. Nie je jasné, či súkromné vysoké školy sú primárne podnikateľské subjekty, ktoré reagujú na dopyt o vzdelanie zo strany občanov, alebo sú súčasťou verejnej vzdelávacej politiky, a teda majú byť predmetom obdobnej regulácie ako verejné vysoké školy. Okrem toho treba spomenúť aj skutočnosť, že počet súkromných vysokých škôl je regulovaný predovšetkým schopnosťou získať dostatok platiacich študentov, pričom určenie školného a poplatkov spojených so štúdiom je v ich kompetencii a ich výška nie je zákonom limitovaná. Jediná požiadavka je, aby ich výška bola vopred známa. Keď si túto otázku prepojíme s nepriaznivým demografickým vývojom, „na akú hodnotovú priečku sa potom dostáva samotná kvalita vysokoškolského vzdelávania s prepojenosťou aj na stratégiu a koncepciu študijných programov vysokých škôl“?
Samotný vznik, a hlavne činnosť súkromných vysokých škôl na Slovensku evokuje niekoľko ďalších problémov, ktoré takisto neboli doteraz systematicky riešené (zatiaľ sa na ne viac-menej len poukazuje). Ide predovšetkým o kvalitu prepojenosti vedecko-výskumnej a výchovno-vzdelávacej činnosti. Keďže na Slovensku sa stále praktizuje systém, že vysokoškolský učiteľ má niekoľko úväzkov na viacerých vysokých školách, je možné potom z hľadiska samotnej kapacity učiteľa takúto kvalitu dosiahnuť? Môžeme spomenúť ďalší problém. Keďže súkromné vysoké školy nie sú viazané na zabezpečenie kontinuity poskytovaného vysokoškolského vzdelávania, v prípade, že sa vlastník súkromnej vysokej školy rozhodne ukončiť pôsobenie ako súkromná vysoká škola, štát nemá možnosť mu v tom zabrániť, ale súčasne bude znášať náklady na zabezpečenie možnosti dokončenia štúdia študentom takejto vysokej školy. V súvislosti so súkromnými vysokými školami súčasná právna úprava nerieši ani prípadné zlučovanie súkromných vysokých škôl, keďže udelený štátny súhlas je neprenosný na inú právnickú osobu vrátane právneho nástupcu. Vidíme naozaj, že ide o komplex systémovo prepojených problémov, preto v tomto prípade otázka znie: „Je vôbec vôľa s tým vôbec niečo spraviť“?
Vieme veľmi dobre, že koncepcia študijných programov vysokých škôl by mala nielen odzrkadľovať súčasné štruktúrované potreby spoločnosti, no mala by byť z určitého hľadiska až nadčasová. To má svoje opodstatnenie a logiku. Otázka: je to v reálnej praxi naozaj tak? Nikto určite nespochybní myšlienku, že vzdelanie a zdravie patrí nerozlučne k sebe a sú ako dve strany jednej mince. Keď sa teda bavíme o vzdelaní, ako potom dosiahnuť jeho skutočnú kvalitatívnu úroveň? V tomto prípade nestačí mať len odborne, psychologicky a metodicky pripraveného učiteľa, no na druhej strane treba aj usilovného a motivovaného študenta, ktorý vidí obrovský praktický význam vo svojom študijnom odbore, ktorý si zvolil, a v ktorom zároveň vidí potenciál svojho budúceho uplatnenia. Tým sa, samozrejme, dostávame aj do samostatnej tvorivej (kreatívnej) práce študenta, ako aj do systematického prepojenia teórie s praxou. Ako hovorí staré známe „ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku“, nie je totiž pre každého študenta doménou. Viem to aj z vlastnej praxe. Je to smutné zistenie, preto sa treba vážne zamyslieť nad tým, čo vlastne mnohých študentov motivuje. Je to vari viac-menej „akademický titul“? A v tom prípade prejsť jednotlivými skúškami bez väčšej námahy (s ľahkosťou), len aby tie roky štúdia nejako ubehli? Alebo je v tom niečo iné? Považujem za nevyhnutné nad takýmito vážnymi otáznikmi sa skutočne zamýšľať a niečo s tým konečne robiť.
Samotné prepojenie teórie s praxou je ďalší problém. Otázka preto znie: „Do akej miery idú naši študenti pripravení do skutočnej reálnej praxe“? Vieme veľmi dobre, že táto otázka už dlhodobejšie rezonuje v našej spoločnosti. Nebojme sa preto konečne pozrieť pravde do očí, a pokiaľ nám skutočne záleží na našej budúcnosti, na našej krajine, na našich deťoch, v ktorých je naša budúcnosť, treba tieto otázky a problémy, ktoré som sa snažil nastoliť a naznačiť, urýchlene systematicky a koncepčne riešiť. Pevne verím, že táto problematika je hodná plodnej a konštruktívnej celospoločenskej diskusie. Veď predsa záleží nám na našej krajine, na našej budúcnosti a na našich deťoch. A to bez toho, aby sme sa naozaj postavili k vzdelaniu na vysokej kvalitatívnej úrovni, nepôjde. Ja som človek, ktorý vždy veril v dobro a spravodlivosť, verím a veriť budem aj naďalej. Z tejto hodnotovej cesty nikdy neodbočím.
A napokon ešte jedna veľmi dôležitá otázka. S názorom, že máme na Slovensku až príliš vysokých škôl, sa zhoduje mnoho odborníkov. Tento názor je podmienený hlavne nepriaznivým demografickým vývojom, čo spôsobuje pokles počtu uchádzačov aj absolventov vysokoškolského štúdia (denného aj externého štúdia). V akademickom roku 2012/2013 ubudlo v porovnaní s predchádzajúcim rokom asi 11-tisíc študentov a takýto vývoj má mať pokračujúci charakter. Podľa Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky sa otvára sa otázka, „čo bude s kapacitami, ktoré sú vytvorené na verejných vysokých školách a nebude ich možné v ďalšom období naplno využiť“? Rezort ministerstva školstva zároveň varuje, že „postupne je možné očakávať pokles prijímaných a študujúcich v dennej forme štúdia o jednu štvrtinu až jednu tretinu do roku 2025“. Tento očakávaný vývoj logicky vyvoláva priestor nielen na zmenu systému financovania vysokých škôl (hlavne univerzitného typu), ale aj tlak na rušenie alebo zlučovanie tých vysokých škôl, ktoré sa geograficky nachádzajú blízko pri sebe a majú podobné zameranie. Podľa Slovenskej rektorskej konferencie „ide o veľmi citlivú tému a dá sa očakávať, že vyvolá boje medzi školami“.
Aj napriek tomuto nepriaznivému demografického trendu, nebolo by úplne na mieste hodnotiť všetko len negatívne. Preto Slovenská rektorská konferencia na druhej strane argumentuje, že poklesom študentov sa zároveň vytvorí väčší priestor, aby sa univerzity viac venovali vedeckej činnosti. Okrem toho tiež pripomína, že „do desiatich rokov sa môže zmeniť aj záujem cudzincov o štúdium u nás, čím by sa kompenzoval pokles počtu našich študentov“. Absolútnym základom pre strategickú a koncepčnú koordináciu pri riešení tohto súčasného nepriaznivého vývoja by mali byť analýzy a prognózy o vývoji trhu práce spojené s demografickým vývojom. Tie by sa zároveň mali stať aj základom pre prestavbu a ďalší rozvoj študijných programov. V nadväznosti vážnou otázkou sa stáva: „Aké metódy používajú vysoké školy pri zostavovaní študijných programov a prideľovaní kreditov jednotlivým predmetom?“ Na to nadväzujúcou otázkou je: „Dokážu vnútorné systémy vysokých škôl dostatočne reflektovať kvalitu vzdelávania v intenciách pravidiel na tvorbu študijných programov“? Je pravdou, že pokiaľ pri riešení týchto otázok a problémov budeme podceňovať systematický prístup, nebudeme tým zároveň v dostatočnej miere a efektívne riešiť ani účinnú uplatniteľnosť našich absolventov na trhu práce, a tým aj vážny makroekonomický problém, a to nezamestnanosť so všetkými jej sociálno-ekonomickými a psychologickými aspektmi a konzekvenciami (vrátane regionálnych aspektov).
V súčasnosti zatiaľ neexistuje systematický prístup k aktualizácií sústavy študijných odborov Slovenskej republiky a jednotlivé vysoké školy nekoordinovane predkladajú návrhy na zmenu v sústave študijných odborov, obvykle na základe vlastných aktuálnych potrieb, v lepšom prípade na základe diskusie s viacerými vysokými školami. Do prípravy opisov študijných odborov nie sú štandardne zapojení zamestnávatelia či iné relevantné skupiny, mimo akademického prostredia. Z hľadiska ďalšieho rozvoja jednotlivých študijných odborov by bolo vhodné, ak by pre jednotlivé skupiny a podskupiny študijných odborov existovala pravidelná analýza podmienok, za ktorých sa v nich uskutočňujú študijné programy, ich spoločenský prínos (vplyv) na rozvoj spoločnosti a ekonomiky, perspektíva a potreby ich ďalšieho rozvoja.
V súčasnosti je stále aktuálny problém zamerania a rozvoja bakalárskych študijných programov a uplatniteľnosti ich absolventov na trhu práce (s väčším dôrazom práve na rozvoj profesijne orientovaných študijných programov). V tomto prípade aj v nadväznosti na bolonský proces, ku ktorému sa vysoké školy hlásia, no ktorý sa zároveň nedostatočne inkorporoval do nášho prostredia, vyvstáva problém, že doteraz na niektoré odbory neboli stále zadefinované kompletné bakalárske programy. Dôsledkom je aj to, že verejné vysoké školy vo väčšine prípadov neboli motivované na prestavbu bakalárskeho štúdia pre potreby praxe a rovnako neboli vytvorené inštitucionálne nástroje na zistenie a zohľadnenie potrieb trhu práce. Trojstupňový systém vysokoškolského štúdia bol zavedený skôr technickým rozdelením predchádzajúceho 5-ročného štúdia a študenti na to, aby našli uplatnenie na trhu práce, potrebujú pokračovať na druhom stupni vysokoškolského štúdia.
K systematickému riešeniu mnohých spomenutých otázok a problémov (aj v nadväznosti účinnejšieho prepojenia a prispôsobenia sa študijných vzdelávacích programov potrebám praxe vrátane požiadaviek na vedecko-výskumnú činnosť) by mal pomôcť jednak rozbiehajúci sa projekt národnej sústavy povolaní (s cieľom posilnenia postavenia zamestnávateľov a ich partnerov v procese definovania požiadaviek na kvalifikovanú pracovnú silu, ale aj v procese prípravy a ďalšieho vzdelávania ľudských zdrojov, čo výrazne pomôže vytvoriť novú informačnú základňu o aktuálnych a budúcich požiadavkách trhu práce vrátane jej pravidelnej aktualizácie), nový vysokoškolský zákon a posilnenie postavenia vysokoškolského učiteľa v spoločnosti, lepšie sprístupnenie rezortného informačného systému registra študijných odborov a registra študijných programov ako aj realizácia tzv. Stratégie inteligentnej špecializácie (schválenej vládou SR na svojom zasadnutí dňa 13. 11. 2013), ktorú chápeme ako proces koncentrovaný na vytvorenie podmienok využitia domáceho rastového potenciálu za účelom získania konkurenčných výhod stanovením priorít a oblastí podpory tak, že sa prepoja existujúce silné stránky výskumu a inovácií s potrebami podnikateľov. Jedným z kľúčových strategických cieľov, ktoré táto stratégia sleduje, je práve zlepšenie kvality ľudských zdrojov pre inovatívne Slovensko.
Autor: Ing. Dušan Kozovský, PhD., člen klubu ekonómov S.P.O.S.
