Spýtali sme sa vysokoškolákov na uplatnenie v praxi
Počas kampane "Vysokoškoláci do praxe!" v dňoch 30.9. – 10.10. 2013 sme položili štyri otázky študentom Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne, Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Materiálovotechnologickej fakulty Slovenskej technickej univerzity so sídlom v Trnave, Technickej univerzity v Košiciach a Žilinskej univerzity v Žiline.
Tomáš Kováč, zástupca Študentskej rady vysokých škol v národom projekte "Vysoké školy ako motory rozvoja vedomostnej spoločnosti": "Ako študent a zástupca študentov na rôznych úrovniach sám viem, aké sú nedostatky vysokoškolského štúdia na Slovensku, preto som tomu prispôsobil aj otázky, ktoré som kolegom študentom kládol. Anketu sme urobili na vzorke 309 náhode oslovených študentov šiestich vysokých škôl, na ktorých sme projekt prezentovali. Mojimi spolu-anketármi boli kolegovia - študenti a zástupcovia univerzít v Študentskej rade vysokých škôl - Lukáš Žiačik, Petra Rendková, Katarína Burdelová, Peter Olexa a Lívia Lippaiová, za čo im aj týmto spôsobom ďakujem."
Študenti sa vyjadrovali k nasledujúcim otázkam:
- Prečo študuješ túto školu, fakultu, odbor?
- Vieš, čo budeš robiť po skončení vysokej školy? Máš jasnú predstavu, čím sa budeš živiť?
- Získavaš v škole aj praktické (nielen teoretické) skúsenosti a zručnosti? Budeš vedieť to, čo študuješ uplatniť v praxi?
- Posiela tvoja škola študentov na prax, resp. je u vás prax povinná?
Najčastejšie sa opakujúce odpovede sme významovo zoskupili, zobrazili v grafe a pripájame i vyhodnotenie z pohľadu vysokoškoláka - zástupcu Študentskej rady vysokých škôl. Výstup nemá a ani nemal mať charakter profesionálneho sociologického prieskumu.
1. Prečo študuješ túto školu, fakultu, odbor?
- 26 % – podľa vlastného záujmu
- 18 % – rozhodla kvalita školy, a teda väčšia šanca na uplatnenie po jej absolvovaní alebo perspektíva študijného odboru/programu, na ktorý nastúpili
- 2 % – vidina vlastného podnikania a potreba obohatiť si kvôli tomu vedomosti a skúsenosti
(46% si vybralo vysokú školu s ohľadom na zamýšľanú kariéru)
- 11 % – náhoda
- 9 % – štúdium bez prijímacích skúšok, ľahká škola, najjednoduchšia cesta k titulu
- 7 % – vzdialenosť, sídlo školy blízko bydliska
- 7 % – rodina a kamaráti
(34% pri výbere vysokej školy nezvažovalo kariérne hľadisko)
- 20% – pokračovanie v odbore, ktorý študovali na strednej škole (nevieme vyhodnotiť - nepoznáme dôvody výberu strednej školy)
Tomáš Kováč: Ja osobne som si vybral svoju školu pre jej študijný program, ktorý nadväzoval na moje štúdium na strednej škole, ktoré ma plne zaujalo a mal som potrebu rozšíriť si vedomosti v danej problematike. Momentálne som študentom posledného, piateho ročníka a môžem povedať, že som so svojím výberom spokojný a v rámci Slovenska by som si lepšiu školu pre seba len ťažko našiel. No nie všetci študenti si vyberajú školu - a vôbec zameranie - podľa vlastných záujmov, ktoré si vyprofilovali počas strednej školy. Toto vidím ako veľký problém a podľa mňa sa tým úplne vytráca zmysel ich vysokoškolského štúdia.
Našťastie, ak sa pozrieme na odpovede študentov, tak väčšina z nich si svoju vysokú školu vybrala podľa správneho kľúča, čo je dosť potešujúce a perspektívne do budúcna. Horšie je to s mladými ľuďmi, u ktorých o jeho vlastnom štúdiu rozhodli iní, či už rodičia, kamaráti, strach z odlúčenia od domova, voľba cesty s najnižším odporom, náhoda alebo jednoducho lenivosť. Z týchto nemotivovaných študentov potom škola len veľmi ťažko vychová odborníka v študovanej oblasti, hoc by zamestnávala aj tých najkvalitnejších pedagógov.
Som toho názoru, že študent by mal študovať hlavne to, čo ho baví a keď sa mu podarí určiť jeho vlastný záujem, tak by mala o jeho budúcej škole rozhodnúť najmä kvalita školy. Ak už viem, čo chcem študovať, je mnoho ratingových a rankingových agentúr a iných hodnotení univerzít na Slovensku, aby si vedel uchádzač o štúdium vybrať najkvalitnejšiu školu poskytujúcu odbor, o ktorý má záujem. A zároveň takú školu, v ktorej bude štúdium preňho zábavou a možnosť uplatnenia sa po jej absolvovaní bude čo najlepšia. Toto však medzi študentmi stredných škôl vo veľkej miere absentuje, z čoho vzniká síce pekné číslo o výške momentálne študujúcich na Slovensku, ale, žiaľ, použiteľnosť takýchto ľudí v praxi je veľmi chabá.
Ďalšia zaujímavosť, ktorú som si všimol je, že o budúcom smerovaní študenta rozhoduje aj nápaditosť ľudí z katedier, ktorí vymýšľajú názvy študjných prgramov. Podľa výpovedí študentov, ktoré som nazbieral, môžem tiež len konštatovať, že mnoho maturantov nezaujíma do veľke hĺbky to, čo idú študovať. Za ich „vysnenou“ školou ich nesie úplne iná idea - ako napríklad zaujímavá lokalita školy - čo najďalej od rodičov. Často tiež vyberú odbor, ktorý vyzerá pre rodičov na prvý pohľad zaujímavo, hoci jeho obsah môže byť úplne odlišný. Žiaľ, v dnešnej dobe, keď aj názov predáva a vysoké školy sú stále financované podľa kvantity, a nie kvality študentov, sa niet čomu čudovať, že sa školy prispôsobujú a vymýšľanie zaujímavých názvov odborov je jednou z ciest ako získať väčší počet študentov.
Ťažko to však dávať úplne za vinu len školám samotným, nakoľko zástupcovia škôl si iba plnia svoju úlohu - a tou je financovanie školy pre jej napredovanie, čoho meradlom je stále viac študentov. Vinu by som skôr dával na plecia maturantom samotným, lebo sú úplne ľahostajní voči svojej vlastnej budúcnosti.
Z odpovedí na prvú otázku by som vyvodil, že za neuplatniteľnosť absolventov do veľkej miery nie je zodpovedná ani tak kvalita školy, ako zmýšľanie dnešnej generácie mladých ľudí, kde je práca vo fabrike podradnou a pokiaľ nemáš vysokú školu, tak si nikto. Čo je však horšie, že ministerstvo školstva sa tomu plne prispôsobilo a profesie, na ktoré v minulosti stačil človek s učňovkou, ktorý nemusel mať ani maturitu, sa dnes predstavujú ako pracovné miesta pre absolventov vysokých škôl. Pritom v mnohých prípadoch by človeku stačilo dodatočné školenie a namiesto piatich rokov strávených v škole, ktorú mu platí v prípade verejných vysokých škôl štát, by človek vďaka zamestnaniu sám prispieval do štátneho rozpočtu.
Ako odstrašujúci prípad som si v prípade prvej otázky vybral nasledujúcu odpoveď: „Túto školu študujem kvôli mojim rodičom, nemotivovalo ma nič, nie je to ani moje vlastné rozhodnutie.“ Ťažko sa mi na takéto niečo aj reaguje, snáď len toľko, že pokiaľ dospelý človek nie je schopný povedať ani svojim vlastným rodičom, čo ho baví a čo nie, ťažko potom bude vyjadrovať svoj názor pred ostatnými - a zrejme aj to je jeden z dôvodov, prečo naša krajina vyzerá tak ako vyzerá.
Našťastie prišli aj vzorové odpovede, ako napríklad: „Jednou z motivácií bolo to, že fakulta, na ktorej študujem je najlepšie hodnotenou spomedzi ostatných slovenských ekonomických fakúlt, čo môže byť veľkým bonusom pri uchádzaní sa o zamestnanie v budúcnosti.“
Osobne ma však veľmi potešila odpoveď študenta techniky, že je to „profesia, kde sa rieši stále niečo iné“, s čím tiež ako študent technického smeru musím len súhlasiť. Potvrdzuje to fakt, že štúdium techniky je krásne a zaujímavé zároveň, a aj práca po štúdiu nie je fádna, ale zaujímavá a podporuje rozvoj človeka aj po zvyšok jeho života.
2. Vieš, čo budeš robiť po skončení VŠ? Máš jasnú predstavu, čím sa budeš živiť?
- 22 % – vie čo bude robiť po škole a má o tom jasnú predstavu
- 4 % – chce po škole začať podnikať
- 12 % – nevidí nádej na uplatnenie sa na Slovensku a po štúdiu odíde do zahraničia
(38% má jasnú predstavu)
- 6 % – plánuje pokračovať v doktorandskom štúdiu
(dôvody sme nezisťovali)
- 19 % – chce robiť niečo v odbore, ale nevie presne čo
- 15 % – rozmýšľa o tom, čo bude robiť po škole, avšak nemá jasnú predstavu
(34% nevie, avšak aspoň uvažuje, čo bude ako absolvent robiť)
- 17 % – nevie, netuší, neuvažuje
- 3 % – má presvedčenie o tom, že sa neuplatní s tým, čo vyštudoval, a nenájde zamestnanie
- 2 % – pri zamestnaní sa spolieha len na rodinu a kamarátov (34% neuvažuje čo bude robiť, alebo dokonca ani neverí, že sa so získaným vzdelaním uplatní)
Tomáš Kováč: Závery, ktoré som získal nie sú o nič pozitívnejšie ako pri prvej otázke, a možno práve na základe odpovedí na prvú otázku sú odpovede na túto otázku len logickým vyústením. Keď si človek vyberie zlú vysokú školu, potom je jasné, že asi nebude práve excelentným študentom, ak ho to, čo študuje, nebaví.
Z odpovedí študentov som dospel k tomu, že u väčšiny študentov absentuje jasná predstava o budúcom povolaní. Ďalej som zistil zámery študentov, ktoré mňa osobne vôbec neprekvapili, no možno sa nájde niekto z predstaviteľov školstva na Slovensku, koho to zarazilo. Otázka znie, prečo nerobí nikto nič proti tomu, aby to tak nebolo? Hovorím o tom, že veľké množstvo študentov nevidí nádej na svoje uplatnenie na Slovensku a sú rozhodnutí odísť do zahraničia. Na otázku, čo budú robiť tam, som dostal jednoznačnú odpoveď: „Ešte neviem, ale aj za podradnú prácu tam zarobím viac ako za odbornú na Slovensku.“
Z tých študentov, ktorí neplánujú opustiť krajinu sú si viacerí vedomí, že sa stanú nezamestnanými a pri pokusoch nájsť si prácu sa spoliehajú len na pomoc rodiny, prípadne kamarátov. Musím konštatovať, že pri otázke o budúcnosti a o práci po štúdiu u väčšiny prevládal hlboký pesimizmus. Jediní, ktorí sa trochu odlišovali od väčšiny boli študenti ekonómie, ktorí vo veľkej miere uvažovali nad vlastným podnikaním. Študenti chcú často bojovať s tým, aby nerozšírili rady čakateľov na úradoch práce tým spôsobom, že prejavujú vo väčšej miere záujem o doktorandské štúdium.
Odpovede, ktoré ma zarazili: „Ak sa nezamestnám v odbore, tak si spravím vodičský preukaz typu C a budem jazdiť na kamióne.“ alebo „Určite niečo úplne iné, keďže by som nemala šancu uplatniť sa v oblasti, ktorá je spojená s mojím štúdiom.“ Ak mám byť úprimný, keby som toto zistil ja na konci môjho štúdia, tak by som si asi búchal hlavu o stenu, prečo som strácal celých päť rokov svojho života štúdiom, ktoré neskôr nebudem môcť uplatniť na uživenie svojej rodiny.
Na druhej strane som zaznamenal aj optimistické odpovede ako: „Nevidím problém s uplatnením sa, už počas štúdia som mal stáže a vďaka nim mám ponuky práce na Slovensku aj v zahraničí.“ Pri rozhovoroch so zástupcami firiem ponúkajúcich prácu pre absolventov, ako aj so študentmi pracujúcimi v odbore už počas štúdia som sa dozvedel, že s uplatnením sa až taký veľký problém nie je, pokiaľ študent spravil niečo pre svoju budúcnosť už počas štúdia, a tým sa odlíšil od svojich kolegov.
Čiže z odpovedí na druhú otázku mi znovu vychádza, že problém je hlavne v študentoch samotných, ktorí pre svoju budúcnosť nie sú ochotní spraviť nič navyše, ale očakávajú od tých druhých, že im všetko poskytnú ako na zlatom podnose bez ich - čo i len minimálnej - snahy spraviť pre seba niečo navyše.
3. Získavaš v škole aj praktické (nielen teoretické) skúsenosti a zručnosti?
Budeš vedieť to, čo študuješ uplatniť v praxi? Uživíš sa tým, čo vieš zo školy?
- 11 % – štúdium je rovnomerne rozložené na získavanie teoretických aj praktických vedomostí
- 9 % – si myslí, že dokáže uplatniť vedomosti v praxi
- 3 % – uvádza, že prvé roky štúdia boli čisto teoretické a neskôr sa k nim pripojila aj prax
- 3 % – majú úplne prakticky orientovaný študijný odbor
- 3 % – prax prebieha jedine formou vlastných výstupov, či už záverečných prác alebo prezentovania v rámci hodín
(29% prax v nejakej podobe získava)
- 30% – študenti uvádzali, že v škole dostávajú skoro výlučne len teoretické vedomosti a veľmi malá časť z vyučovacieho procesu je venovaná nadobúdaniu praktických skúseností
- 9% - len dúfa, že istú časť vedomostí uplatnia v praxi
(39% získava len nedostatočnú prax)
- 21% - daní študenti uviedli, že majú úplne samostatnú teóriu bez čo i len náznaku praxe
- 11% - si myslí, že nebude vedieť to, čo študuje reálne uplatniť v praxi, resp. nedokážu prepojiť nadobudnuté teoretické vedomosti s praxou (32% bez praxe počas vysokoľkolského štúdia)
Tomáš Kováč: Z odpovedí študentov je zrejmé, že prepojenie teórie s praxou je na našich vysokých školách vo väčšine prípadov veľmi slabé, alebo žiadne. Preberaná látka (prípadne výpočty) sa len napíše bez toho, aby sa uviedlo praktické využitie problematiky. Súhlasím s myšlienkou, že teória je základ, no pokiaľ nie je podložená praxou, je zbytočná. Úplne to vystihuje odpoveď: „Pedagógovia, ktorí majú praktické skúsenosti poradia, ako to je v praxi, ale profesor, ktorý nikdy školu neopustil učí len teóriu.“
Zlé je to, že najmä na technických školách sú tieto problémy viditeľnejšie než pri štúdiu ekonomiky a humanistických smerov. Ak majú študenti záujem o praktické príklady, musia o ne doslova bojovať s pedagógmi: „Praktické príklady na cvičeniach sme mali len vtedy, keď sme si ich vydupali, aj to je dosť individuálne v závislosti od pedagóga.“ Ďalšie odpovede boli: „Aj keď rozoberáme veľa praktických situácií, málokedy sa nejaká zhoduje s realitou.“, „Máme praktické predmety, ale veci na nich robí len profesor, nemáme možnosť si veci vyskúšať aj sami.“ Pri zamestnaní sa skoro každý spolieha na vstupnú inštruktáž vo firme, no nie sú si veľmi istí uplatnením teoretických vedomostí v praxi, čo potvrdzuje aj výpoveď: „Škola nás pripraví len teoreticky, chýba nám prax, nevieme previesť teoretické vedomosti do praxe, čo sme zistili, aj keď sme brigádovali v podniku.“ V mnohých prípadoch študenti teoretické vedomosti o problematike aj majú, no tým, že pri prednášaní teórií sa neupozornilo na spojenie v praxi, si študenti nevedia túto teóriu sami správne priradiť k praktickému problému. To v nemalej miere určite napomáha myšlienkam: „Ťažko sa uživiť tým, čo sme sa naučili v škole!“
Riešenie vidím vo väčšom množstve samostatných, prakticky orientovaných projektov, ktoré sa následne odprezentujú pred komisiou, kde sa študent naučí aj vystupovať a naučí sa aj „predať sa“ a prezentovať svoj projekt, čo je veľmi dôležité. Záverečné práce by mali byť výhradne prakticky orientované a využívať témy, ktoré ponúkajú jednotlivé firmy. Ako nemenej vážny však vidím problém pedagógov. Je roky verejne známe, že učiteľom sa človek musí narodiť a, žiaľ, mnoho súčasných pedagógov sa na túto profesiu nehodí. Tak isto by školy mali dbať na to, aby mal pedagóg aj dostatok praktických skúseností s prednášaným predmetom, aby vedel upozorniť na nástrahy praxe aj študentov. Čo sa týka technického vybavenia škôl, s ním sú študenti zväčša spokojní, no vždy je čo vylepšovať. Keby mali školy svoje vlastné laboratóriá na úrovni, vedia tam študentom predviesť množstvo praktických ukážok. Problém je napríklad v tom, že školy ako inštitúcie prebrali budovy z minulého režimu, ktoré si ročne na údržbu žiadajú nemalé finančné náklady, no na ich opravy nie sú peniaze a ministerstvo školy prakticky vôbec finančne nepodporuje v tomto smere. Musia potom na údržbu starých budov míňať peniaze, ktoré by inak mohli použiť na skvalitnenie služieb a technického vybavenia škôl.
Ako odstrašujúcu odpoveď som tento krát vybral: „Myslím si, že možnosť uplatnenia je slabá, úplne nám chýbajú praktické skúsenosti.“
A naopak, vzorový prípad študenta, ktorý pochopil, že štúdium je aj o jeho vlastnom prístupe a o pridanej hodnote, ktorú vie dať zamestnávateľovi: „Nevidím problém s uplatnením sa, už počas štúdia som mal stáže a vďaka nim mám ponuky práce na Slovensku aj v zahraničí.“
4. Posiela tvoja škola študentov na prax, resp. je u vás prax povinná?
- 35 % – uvádza, že počas celého štúdia nemali vôbec žiadnu prax
- 6 % – prax síce na škole je, ale len tzv. „pro forma“
- 12 % – prax nie je žiadna, máme len občasné exkurzie
(53% študentov vysoká škola na prax neposiela, ani ju nevyžaduje)
- 13 % – prax na škole je, avšak je nepovinná
(nepovinná prax)
- 16 % – uvádza prax počas celého štúdia v rozmedzí jeden deň až 2 týždne
- 9 % – uvádza prax počas celého štúdia v rozmedzí 2 týždňov až jedného mesiaca
- 9 % – uvádza prax počas celého štúdia, ktorej doba trvania presiahla jeden mesiac
Navyše u študentov, kde prax prebieha, sme zisťovali, kto im túto prax zabezpečuje:
- 70 % – študenti sami vlastnou iniciatívou
- 30 % – prax zabezpečuje škola, resp. pomáha so zabezpečením
Tomáš Kováč: Žiaľ, musím konštatovať, že čo sa týka praxe, je slovenské školstvo na tom horšie ako katastrofálne. Sú síce výnimky, kde je praxe naozaj dosť, no ide skôr o výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo. Potrebnosť praxe si pritom uvedomujú aj samotní študenti, no pokiaľ si ju nezabezpečia po vlastnej osi a z vlastnej iniciatívy, tak ju často skrátka nemajú. Školy v tomto smere prakticky vôbec nepodporujú svojich študentov. Pekne to zhrnuli študenti v odpovediach: „Privítali by sme povinnú prax, s ktorej zabezpečením by nám pomohla škola“ a „Prax nie je povinná, zúčastnila som sa praxe, bolo to zaujímavé a dalo mi to viac ako 3 roky sedenia v lavici.“ To, že je prax potrebná, vieme asi všetci, aj preto niektorí odpovedali: „Pre každé zamestnanie je potrebná prax, absolventa bez praxe často nechce nikto zamestnať.“
Pokiaľ školy nevychovávajú ľudí použiteľných pre praktické účely, načo potom sú? Vedcom sa stane len minimálne percento ľudí, ale väčšina končí alebo by mala končiť v praxi. Pokiaľ však do svojich 25 rokov človek prax nikdy neskúsi, nemožno sa zamestnávateľom čudovať, že o takéhoto človeka nemajú záujem. Úplne najhoršou kombináciou sú školy, kde neprebieha ani prax a dokonca ani exkurzie. Ak na takýchto školách ani pedagógovia neprepájajú prednášky s praktickými príkladmi, potom sú absolventi týchto škôl čistí teoretici a o ich uplatnení v praxi sa nedá ani len uvažovať.
Ako odstrašujúci príklad vyberám študentov integrovanej bezpečnosti, kde podľa ich vlastných slov zamestnávatelia vyžadujú tri roky praxe. Ako sa má takýto absolvent zamestnať v odbore, ktorý študoval 5 rokov, ak nemal prax počas štúdia? Ešte horšie v tomto odbore je však to, že kurzy na bezpečnostného technika si môže spraviť každý človek a tento kurz trvá cca pol roka. Študenti, ktorí daný odbor namiesto pol roka študujú 5 rokov však tento kurz nemajú, čo znamená úplne zbytočné štúdium! Predpokladá sa, že pedagógovia, ktorí to učia, by mali mať dostatočné osvedčenie na to, aby vedeli udeľovať certifikáty a študenti by si tak kurzy vedeli spraviť počas štúdia. Prečo to tak nie je? Ak vezmeme do úvahy, že problematiku študujú skutočne 5 rokov, a nie v rámci polročného kurzu, mali by byť absolventi týchto odborov dokonca na oveľa vyššej úrovni ako sú ľudia s polročným kurzom. Pokiaľ sa však chce absolvent zamestnať aspoň na úrovni človeka s polročným kurzom, tak neuspeje, lebo zo školy vyjde bez tohto osvedčenia. Ďalším nepekným príkladom môžu byť študenti laboratórnych vyšetrovacích metód v zdravotníctve. Podľa ich slov majú praxe počas štúdia síce veľa, ale v prípade, že nastúpia do zamestnania sa im táto prax neuznáva. Ak raz človek nejakú prax absolvuje, nedá sa len tak anulovať a tie zručnosti mu zostanú. Prečo sa to teda nezohľadňuje v zamestnaní, je opäť veľká záhada.
Aby som nespomínal samé negatíva, uvediem aj vzorový príklad, kde študenti fyzioterapie majú prax, ktorú im zabezpečuje škola. Prax je v rozsahu 250 hodín za semester, a to v každom roku ich štúdia. Je pravda, že ak by nebola prax už v takomto odbore, tak už skutočne neviem, aký lepší príklad sa dá nájsť, no aj tak treba školu uviesť ako príkladnú v tomto smere.
ZÁVER
Tomáč Kováč: Vyhodnotením zozberaných dotazníkov sme zistili, že prax na slovenských vysokých školách chýba a je potrebné s tým niečo robiť! V mnohých prípadoch je rozsah praxe skôr výsmechom, ako pomocou študentovi.
Zamestnávatelia očakávajú pripravených absolventov, študenti by chceli byť pripravení a zároveň si niečo popri štúdiu zarobiť. Dá sa to excelentne zlúčiť, len to chce trochu snahy z každej strany. Denné štúdium na vysokej škole prebieha zväčša od pondelka do štvrtka, v mnohých prípadoch len do stredy. To znamená, že piatky a niekedy aj štvrtky majú študenti denného štúdia voľné. Naopak, študenti externého štúdia, ktorí popri štúdiu aktívne pracujú majú vyučovací proces práve napríklad v piatok. V praxi to znamená, že v piatky chýbajú vo firmách externí študenti a piatky majú študenti denného štúdia priestor na to, aby tieto miesta zaplnili, a tak postupne získavali prax už počas štúdia. Chce to však ochotu od zamestnávateľov skĺbiť tieto dva druhy študentov do funkčného procesu. Tak isto by firmy mali vo väčšej miere ponúkať možnosť spracovania záverečnej práce vo svojich firmách na skutočných projektoch a problémoch. Sám som mal záverečnú prácu v praxi a skúsenosti, ktoré mi spracovanie tejto práce dali, sú neoceniteľné a povedal by som, že väčšie ako samotné teoretické štúdium. Keď študent vidí príkladné prepojenie teoretických vedomostí implementované do problémov praxe, tak aj pohľad na problematiku sa mu úplne zmení a v mojom prípade ma aj štúdium začalo oveľa viac baviť.
Z mojich zistení je zrejmé, že dôvod, prečo máme v dnešnej dobe množstvo nepoužiteľných absolventov sa nedá pripísať jednoznačne jednej alebo druhej strane, ale jedná sa o prienik množín študentov – zamestnávateľov – vysokých škôl – ministerstva.
Systém je nastavený tak, aby vysoké školy doslova poľovali na študentov a miesto energie venovanej do skvalitnenia štúdia túto energiu venujú na vymýšľanie spôsobov ako vykresliť tú ich školu čo najkrajšie a ako naplniť lavice. Študenti často vo veku 18 rokov ešte nie sú schopní vlastného názoru a nechajú sa ľahko opiť suchým rožkom. Vôbec ich nezaujíma ich vlastná budúcnosť a myslia len krátkodobo do budúcnosti. Predĺženie bezstarostného študentského života je síce veľkým lákadlom, no po jeho ukončení v prípade zlého výberu a laxného prístupu prichádza veľmi nepríjemné vytriezvenie do reality. Ministerstvo a vláda robí chybu, že nemotivuje nijako školy, aby sa zamerali na zvyšovanie kvality štúdia, ako aj školy samotnej, ale stále presadzuje systém financovania podporujúci kvantitu, a nie kvalitu.
A nakoniec zamestnávatelia. Vyžadujú hotového človeka nachystaného ihneď po absolvovaní štúdia začleniť sa do pracovného cyklu, ale až na výnimky samé nijakým spôsobom nepodporujú študentov a nedávajú im možnosť postupného získavania praktických skúseností a pracovných návykov už počas štúdia. Až keď sa odstránia všetky časti tejto skladačky až potom bude vysokoškolské štúdium na Slovensku skutočne efektívne.
Aj na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že situáciu treba riešiť a pevne verím, že národný projekt „Vysoké školy ako motory rozvoja vedomostnej spoločnosti“ pomôže tento veľký problém slovenského vysokého školstva vyriešiť aspoň u časti študentov a pomôže im tak naštartovať lepšiu budúcnosť.
 |
Bc. Tomáš Kováč je študentom 5. ročníka SjF STU v Bratislave, členom Študentskej rady vysokých škôl a členom Expertnej skupiny národného projektu nominovaným Študentskou radou vysokých škôl |
